.png)
Po týždňoch plánovania, študovania a ladenia tréningového systému konečne prišiel čas otestovať ho v praxi. Prvý tréningový blok mám za sebou a prichádza chvíľa bilancovania. Čo fungovalo, čo nie – a aké je to trénovať s výhľadom na oceán a pod palmami? Aj na to dôjde.
Prvý blok: Základná vytrvalosť
Zima bola v znamení jázd v nízkych intenzitách, a preto som sa už tešil na 1. blok, v ktorom okrem ďalších jázd v nízkej intenzite pribudli aj dni, keď som si mohol párkrát zasprintovať, potrénovať vo vyššej kadencii pre rozvoj plynulejšieho šliapania alebo naopak v nízkej kadencii zvyšovať silu a efektivitu v kopcoch.
Trénovať sa mi darilo prekvapivo pravidelne a všetko podľa naplánovaného rozpisu. Treba však dodať, že to bolo aj vďaka domácemu trenažéru Zwift, ktorý som mohol využiť aj pri neskoršom návrate z práce či počas nepriaznivého počasia vonku (áno, zimu neznášam, takže radšej trpím v obývačke s ventilátorom). Dlhšie tréningy sa mi však vždy podarilo odjazdiť vonku a každý týždeň som sa dostal na vopred stanovených 10 hodín čistej jazdy.
Nemôžem povedať, že by som hneď po prvom bloku cítil nejaké výrazné zlepšenie z pohľadu wattov. Z pohľadu tepov to však bolo o niečo lepšie – mal som pocit, že napríklad počas šprintových intervalov mi tepová frekvencia v oddychových sekciách klesala rýchlejšie a nižšie než predtým. Čo sa ale určite zlepšilo, bola moja motivácia trénovať aj v dňoch, keď som sa po návrate z práce necítil práve najčerstvejší. V momente, keď som vedel, aký tréning ma čaká, tešil som sa naň – a ešte viac na to, že si ho môžem odškrtnúť ako ďalšie políčko v dlhom tréningovom procese, ktorému som čoraz viac veril, že má zmysel.
Negatíva by som zatiaľ v rozpisu tréningu hľadal ťažko – snáď len to, že sa mi tréning občas zdal až príliš ľahký, respektíve stále vo veľmi nízkej intenzite. Stále som sa však upokojoval tým, že to určite má svoj význam.
Zahriatie aj premrznutie na Fuerteventure
Na začiatku tohto tréningového bloku sa nám s priateľkou podarilo na týždeň uniknúť na kanársky ostrov Fuerteventura. Človek by si povedal, že na ostrove, kde najvyššie miesta so spevnenou cestou siahajú len do výšky okolo 500 m n. m., to nebude žiadna veľká drina. Lenže menších kopcov je tam neúrekom, rovina prakticky neexistuje a keď sa k tomu pridá vietor, dá to poriadne zabrať. Na 100 kilometroch tak nie je problém nastúpať okolo 2 500 výškových metrov a rozhodne sa oplatí nájsť si skupinku, s ktorou sa dá odviezť – a neodtiahnuť si všetko proti vetru sám.
Keď som zistil, že od hotela štartujú výjazdy podobných skupín, rád som sa pridal a prvý deň mi tempo s označením dvoma hviezdičkami nerobilo najmenší problém. Na druhý deň bola vypísaná „Epic ride“ s tromi hviezdami a „vodca“ skupiny ma presvedčil, aby som šiel. Takže sa zo sympatického sprievodcu ďalší deň stal bývalý maďarský profík, ktorý len nedávno ukončil kariéru – a rozhodol sa, že nás prevedie najvyššími cestnými stúpaniami na ostrove. Náhodou to bol aj jediný deň, keď celý čas pršalo. Jednoducho povedané – zo skupinového výjazdu sa stal boj o prežitie, hlavne v zjazdoch, kde v hmle nebolo vidno ďalej než na 5 metrov, a zima nikomu na sile nepridávala. V jednej dedinke sa doplnenie tekutín v samoobsluhe takmer zvrhlo na rabovanie regálu s čokoládovými tyčinkami a maškrtami a po návrate do rezortu všetci určite radi využili hotelovú saunu na rozohriatie.
Našťastie ostatné dni bolo počasie perfektné a šesť dní jazdenia v teple celkovému tréningu jednoznačne prospelo. Napokon, aj to bola motivácia do ďalšieho tréningu doma – veď tie kilometre odjazdené v teple predsa nemôžu prísť navnivoč.
A nabudúce?
Nabudúce sa pozrieme na 2. tréningový blok – aké z tréningu mám zatiaľ pocity, čo hovoria čísla a hlavne na vyvrcholenie prvej časti sezóny, teda prvé preteky na Pálave.
