Lesy v okolí Popradu

Lesy v okolí Popradu>

Zima konečne ustúpila aj pod Tatrami a na veľkonočnú nedeľu sa mi konečne podarilo osedlať svoj horský bicykel, ktorý sa musel celú zimu prizerať ako z pivnice vyberám lyže a jeho prehliadam. Počasie na teplomeri ukazovalo pekných 19 stupňov a tak som si frajersky nahodil dres s krátkymi rukávmi vo vedomí, že doma za oknom bolo poriadne horúco a 19 stupňov už volá po krátkych rukávoch.

Stačilo mi prvých 20 sekúnd pred vchodom do bytovky a bolo mi hneď jasné, že jarných 19 stupňov na teplomeri nie je zďaleka to isté ako rovnaká teplota v letných mesiacoch. Vzduch pod Tatrami nie je ešte ani zďaleka natoľko vyhriaty a tak som okamžite siahol do svojho cyklo-batoha, aby som z neho vytiahol úžasný doplnok, za ktorý by si jeho stvoriteľ podľa mňa - maximálne zimomravého podtatranca zaslúžil Nobelovu cenu a to cyklistické návleky na ruky. Asi každý v týchto ťažkých časoch pochopí, že robiť striptíz na sídlisku a vyzliekať sa z dresu a dávať si pod neho tričko s dlhým rukávom nie je vôbec hodné tejto doby, čiže nahodiť si rukávniky bolo otázkou pár sekúnd a moje nadšenie z prvej jazdy mohlo pokračovať, resp. konečne začať. Už len sa dostať do lesa! V Poprade to nie je vôbec náročné vďaka parádnym cyklochodníkom na okraji mesta. Žial alebo možno “vďakabohu”, pod vplyvom šíriaceho sa vírusu, zatvorených obchodov a možno aj čiastočnému “lock-outu” ľudia začínajú spoznávať prírodu a pri výjazde na cyklochodník na konci mesta som sa cítil ako na prvomájovom sprievode. Ďalší fantastický cyklodoplnok, ktorý v týchto dňoch naberá ešte viac na popularite, ktorý je samozrejme súčasťou mojej “výbavy” je nákrčník, ktorý je pomerne jednoduché natiahnuť na nos, mi celú cestu až do vzdialenejšich častí lesa pomáhal dodržiavať predpisy a chrániť rovnako seba ako aj ostatných.
Na 3. kilometri som sa popri “obaľovni” (továreň na okraji Popradu na výrobu asfaltu pre cestárov) konečne odpojil od asfaltového chodníka a vošiel do lesa, kde ma čakalo hneď prvé veľmi výživné stúpanie, ktoré až na jednu mini-rovinku malo 3 kilometre a takmer 200 výškových metrov až na Zámčisko nad mestskou časťou Poprad-Kvetnica. Prvé krásne výhľady na Vysoké Tatry na severe a Kráľovu Hoľu na južnej strane. Vďaka pomerne veľkej návštevnosti som len dotiahol prilbu a pustil sa do prvého zjazdu až do Kvetnice. Tento zjazd mi vždy spôsobuje zimomriavky vďaka niekoľkým 170 stupňovým zákrutám, ktoré nie sú ideálne na moje 29-ky kolesá a nášľapné pedále. O to viac sa ale vždy poteším, keď to bez zastavenia zvládnem. O necelých 8 minút som už dole pod kameňolomom, na ktorého vrchu som pred chvíľou obdivoval výhľady.

Pokračujem po chodníku mestských lesov. Novovytvorená lesná cesta znamená ďalší pohodlný zjazd, podstatne jednoduchší ako ten predchádzajúci zo Zámčiska a nasleduje približne 4kilometrový úsek lesnou cestou s miernymi stúpaniami.

Na konci tohto úseku sa otvára krásny výhľad na obec Spišské Bystré a v diaľke sa týči ešte stále pomerne dosť zasnežená Kráľova Hoľa.

Na severnej strane sa opäť otvárajú výhľady na Vysoké Tatry.

Po približne kilometrovom zjazde pretínam hlavnú cestu medzi Popradom a Spišským Bystrým a pokračujem po lesnej ceste. Keďže sa chcem vyhnúť vojenským objektom, zatáčam hneď na prvej odbočke doľava do kopca. Po ďalších približne 600 metroch začína drastické stúpanie v totálne prašnom a dezolátne lesnými mechanizmami a dažďovou vodou vymletom teréne. 
 
Tu už sa skutočne nedá ostať v sedadle a začína sa tlačenie. Keďže idem tadiaľto prvýkrát, netuším čo na mňa čaká a tak tlačím v nádeji, že to na vrchol nebude ďaleko. V duchu si hovorím aké by to bolo keby som nemal cyklo-tretry. V takomto strmom teréne má človek čo robiť aj bez bicykla. Ak k tomu pridáme ešte “bajk” predné štuple tretier sú na nezaplatenie. A i keď tlačenie “bolí” v tichosti sa vytešujem, že i keď s bolesťou v lýtkach, ale bez väčších problémov postupujem. Po viac ako polkilometri dosahujem bod, v ktorom viem vyskočiť do sedadla a pokračovať už na bicykli. Výhľady sú neskutočné, rovnako na sever
ako aj na juh
Ultra prašné prostredie zanecháva prach aj na mojej cyklo-fľaši, čo zisťujem až keď ju vkladám do úst. Hlavou mi preblysne myšlienka, že doma “leží” fľaša s krytom zakrývajúcim náustník fľaše - výmysel modernej doby presne pre takéto chvíle rovnako ako pre blatistý terén. Nabudúce sa snáď poučím a pokračujem ďalej po hrebeni na západ. Toto sú miesta, ktoré doslova zbožňujem. Úplne sám nad všetkým a na každú svetovú stranu parádne výhľady.
Po chvíli dosahujem najvyšší bod svojho výjazdu - Krížový vrch (1102 m n.m.)
 
Vysoké Tatry mám ako na dlani a je čas doplniť energiu z tyčinky, ktorú zhltnem ako malinu, aby som mohol pokračovať v ceste.
Z najvyššieho miesta čaká už “iba” zjazd do Vápenice (miestna obľúbená lesná asfaltová cesta spájajúca Spišškú Teplicu s Lopušnou dolinou).
 
Po 2 kilometroch po asfaltovej ceste sa ponad Spišskú Teplicu okrajom lesa púšťam cez lúky k poliam na okraji Popradu a po chvíli som doma.
Na začiatok sezóny úctyhodných 27 km a 785 výškových metrov.
Celá trasa:
https://www.relive.cc/view/vAOZBEV3LoO
 
https://connect.garmin.com/modern/activity/4775614825