Everesting

Legendami opradená najvyššia hora na svete neinšpiruje len horolezcov, spisovateľov a filmárov, ale dokonca aj cyklistov. Nie, zatiaľ neviem o zjazdovom preteku zhora, no o alternatívnom výšľape áno :-)

Možno ste už počuli o výzve Everesting a ak nie, tak len v skratke. Kto naťahá vrámci jednej jazdy na jednom kopci 8848 výškových metrov, zapíše sa do siene slávy. Podmienka je súvislý kopec bez kinetického výšvihu a stále po rovnakej trase hore aj dolu. Počul som už aj o “prípade” točenia na ulici s 9 metrovým prevýšením, no aj o výkonoch na dlhých kopcoch s 8-10 otočkami. Počas korony, keď sa porušili profi preteky, skúšali to profi jazdci odjazdiť za čo najkratší čas.

Dlho som len počul o pár borcoch, čo to dali, no od októbra už aj osobne poznám parťáka z nášho virtuálneho lokálneho Strava klubu West End Bratislava, ktorému sa to podarilo. Keď išiel so mnou na mojej stovečke v septembri, ktorú som štartoval o 20:00 s cieľom získať septembrové Gran Fondo, spomínal, že rozmýšla o Everestingu. Vôbec som sa nečudoval, lebo od jeho letnej 600 km takmer nonstop jazdy (od ktorej ho voláme Monster), sa zdá, že dokáže všetko. Dokonca aj keď išiel unavený na jednu spoločnú kopcovitú jazdu a zahlásil som mu v úvode jedného 6 km výšľapu, že ho počkám hore, tak čakal hore on mňa minútu s pohárom na Strava segmente ? Ale keď zahlásil, že by skúsil Everesting ešte tento rok, začal som pochybovať - veď ľudia si na to vyberajú letné dni s dlhým svitom a nie neskorú jeseň ?

A keď nastal deň D a začal točiť, šiel som ho povzbudiť aspoň na jedno kolečko. Vybral si lesný kopec cez týždeň so štartom pred obedom, minimálnou výbavou, so zázemím v batohu ukrytého za stromom a neviem, či mal vôbec náhradné oblečenie.

Ale nechajme rozprávať jeho:

Monster, čo ťa motivovalo absolvovať takúto akciu?

Najviac asi nastupujúca monotónnosť bežného jazdenia a snaha prekonať svoje limity. Na začiatku roka som sa tešil na to, ako spoznám na cestnom bicykli v Nemecku štát Severné Porýnie-Vestfálsko po tom, ako som tam brázdil lesy popri štúdiu počas jesene na horskom XC bicykli. Žiaľ, človek mieni a covid mení - prišla online výuka a ja som ostal doma. Keďže jazdenie ostalo a aj stále ostáva ako jedna z mála možných športových aktivít, jazdil som viac ako bežne. V lete som sa po druhýkrát záčastnil preteku Tour de Felvídek, čo je orientačný a diaľkový závod po Slovensku, ktorý organizujú bratislavskí cyklokuriéri. Keďže som na ňom zajazdil, ako si v úvode spomínal, celkom slušnú vzdialenosť (645km z veľkej časti v kopcoch), chcel som ešte niekde zužitkovať najazdené a chýbal mi nejaký cieľ pre druhú časť roku. Som asi ten typ, ktorý potrebuje cieľ pre to, aby sa neflákal. Po tom, ako som videl, že Everesting dal aj chlapík na Bullite (nákladný bicykel s plošinou vpredu, je ho často vídať v uliciach Bratislavy, asi aj pre takéto šialenosti bol zrušený 24 hodinový limit na absolvovanie ?), povedal som si, že to musím dať aj ja.

Inšpiruje ťa niekto z cyklistického sveta na podobné aktivity?

Rád sledujem videá s Lachlanom Mortonom z tímu Education First Pro Cycling z pretekov neobvyklých pre profesionálov z World Tour pelotónu, ako napríklad XC a gravel ultra preteky (Cape Epic, Dirty Kanza, ...).

Páči sa mi aj postoj mladej Nemky Fiony Kolbinger, ktorá vyhrala posledný Transcontinental race (ultra pretek cez Európu bez podpory), porazila aj mužov. Zo Slovenska, z West Endu, sú to napríklad dlhé jazdy Džuch Bána.

Vieš nám priblížiť kopec, ktorý si si vybral a prečo?

Najdôležitejšími kritériami pre výber stúpania pre mňa boli intenzita motorovej dopravy, kvalita povrchu, sklon a blízkosť zdroja vody. Nechcel som jazdiť v premávke, aby to nebolo stresujúce a nespravil som chybu vyplývajúcu z únavy. Tiež ma nelákalo zjazdovať medzi výtlkmi a vyberal som stúpanie s príjemným sklonom. Keď k tomu prirátam blízkosť vodného zdroja, výber sa zúžil a veľmi uľahčil. Tiež zohralo rolu to, že za absolvovanie Everestingu na stúpaní, kde ho nikto ešte nedal, dostaneš zvlášť virtuálny odznak. Zvolil som stúpanie z parkoviska na Potočnej ulici v bratislavskej Rači na Dolný Červený kríž cez Mestské lesy po asfalte, na Strave ako segment Parkovisko-Dolný Červený kríž - je približne 2 km dlhé, priemerný sklon 8,7%, prevýšenie podľa Stravy 187m, reálne 177m. Bolo nutné ho vyšliapať 50x, čo je celkom dosť, ale aspoň sa stúpanie často striedalo so zjazdom.

Ako vieme, vzhľadom na pokročilý dátum si nakoniec chcel len polovičný Everesting. Po koľkej obrátke si sa rozhodol, že dáš celý?

Po 30. obrátke, keď už som bol za polovicou, ale chcel to ukonciť, som si prečítal správy v chate skupiny West End a nabudili ma, aby som pokračoval.

Bežne majú borci zázemie v aute, kde si nabíjajú telesnú energiu  v podobe ohriateho jedla a kŕmia aj meracie zariadenia, majú tam veci na prezlečenie, oddychujú v ňom. Ty si to poňal naturálne, len s batohom. Čo všetko obsahoval?

Uvarené jedlo, lebo pachuť v ústach, ktorú som mal po jedení tyčiniek na Felvídeku, som už nechcel zažiť. Spravil som si ryžové koláče, ktoré som chcel po vzore pro tímov - keďže som ich robil prvýkrát, mali konzistenciu mliečnej ryže. Potom sladkosti a sladké pečivo. Prijímal som 30-60g karbohydrátov za hodinu.

Nejaké technické poruchy neboli? Aké si mal náhradné príslušenstvo?

Technické poruchy neboli, dokonca svetlo Lezyne, ktoré rado manažuje a tlmí režim svietivosti podľa seba, išlo skoro celý čas bez prídavnej batérie. Nemal som žiadne špeciálne veci, iba bežné ako dušu, spojku, pumpu, multitool, powerbanku, vetrovku.

Fyzická kríza sa nedostavila? Zvládol si to bez závad a trvalých následkov? :-)

Nohy by ešte išli, obával som sa vopred o chrbát a ruky, ale asi aj vďaka trénovaniu cvičenia s vlastným telom to zvládali lepšie ako v minulosti. Som si istý, že viacero borcov z West Endu by to tiež bez problémov zvládlo. V zjazdoch neprišiel bodycheck od lesnej zveri, tak jediné, čo bolelo, bol zadok ku koncu a deň po, a prirodzene nohy po skončení.

A čo psychika, stále ten istý kopec, netrpel si?

Asi to bude znieť teraz zvláštne, ale nie som moc na extra dlhé trasy a až tak sa v nich nevyžívam. Mal som veľmi blízko k tomu, aby som to ukončil po polovičnom Everestingu, aj keď fyzicky som bol na tom veľmi dobre, ale psychicky ma to už začínalo ubíjať. Veľmi pomohlo, keď ma prišla cez deň podporiť priateľka a potočila so mnou jedno kolo, takisto ako ty potom v noci.

Jeden z bodov, prečo som nazval tento úspešný pokus naturálnym, je aj absolútne neštandardný dátum realizácie. Prečo tak neskoro, a vyhovovalo to?

Chcel som si to trochu sťažiť, nech to nie je také ľahké. Ale nie, nejak špeciálne v predstihu na tento dátum som sa nechystal. Asi to vyplynulo z toho, že v lete som si viac užíval bežné výjazdy, na Everesting som nemyslel, alebo si neveril. Keď som ti povedal o mojom zámere na konci septembra, čakal som jeho skoršiu realizáciu ako ku koncu októbra, len rozťaté obočie z hokejbalovej partičky ju odložili.

Cez deň bolo stálych 9 stupňov, čo bolo ideálne v drese Castelli Perfetto a teplom terme. V noci teplota klesla na 5-6 stupňov a v zjazdoch už bol cítiť diskomfort, stále to však bolo zvládnuteľné. Mal som štastie, že na ceste v lesoparku v tom čase ešte nebol neporiadok z lístia a dažďov ako neskoršie na jeseň.

Aké máš ďalšie plány? Láka ťa dostať v sieni slávy Everestingu aj odznaky za dvojitý Everesting, Everesting po nespevnenom povrchu alebo iné?

Tento rok som nestihol ísť Bratislava – Košice, láka ma to už dlhšie či už sólo alebo v skupine, tak snáď budúci rok sa podarí. Dúfam, že situácia umožní konanie tretieho Tour de Felvídek a ďalšieho bikepackingu s priateľkou. Dvojitý ani trojitý Everesting ma neláka, ale zaujala ma verzia 10K ROAM - tá sa nefixuje na jedno stúpanie, ale ide o nastúpanie 10K výškových metrov na ľubovoľnej trase s minimálnou vzdialenosťou 400 km a s časovým limitom 36 hodín. Neviem, aká stará je táto výzva, ale v sieni slávy na Everesting.cc ju nemá zaznamenanú žiaden Slovák pod časový limit.

Vďaka za odpovede a verím, že si na toto šialenststvo inšpiroval aj ďalšich ľudi, nie len mňa.