Okuliare

Rútim sa dolu lesom a zrazu strácam pôdu pod kolesami, letím vzduchom, netuším čo sa deje, dopadám nosom na zem dúfajúc, že chirurgom sa podarí zložiť do pôvodného stavu mnohopočetnú zlomeninu. Našťastie však mäkká hlina stlmila náraz a nos a časť tváre spolu so zvyškom tela utrpeli len pár odrenín a krvavých šmúh. Následná investigatíva zistila, že ma zastavil neviditeľný pravdepodobne počas nočnej búrky padnutý menší strom, ktorý si ľahol krížom cez lesný chodník.

Čia je to vina, čia? Nepozornosť jazdca si poviete, ja sa ale pýtam, ako sa dá prehliadnuť nepriahliadnuteľná prekážka? Nedá, ona bola prehliadnuteľná a prehliadnutá. Fakt som ju vôbec nevidel, takže som netušil, prečo som bol katapultovaný do vzduchu. Bol krásny slnečný májový deň, kedy slnko v nie najhustejšom lese vytvára peknú mozaiku svetla a tieňov. Peknú ako pre koho. Pre mňa v danom momente nie, pretože vďaka nej sa ten strom dokonale zamaskoval. Na nose tmavé okuliare, ako keby som sa šiel vypekať na otvorený asfalt...

Hneď na druhý deň som objednával fotochromatické okuliare, nech ma ochránia pred takýmito nepríjemnosťami. Bolo to ale zbrklé rozhodnutie, na toto treba okuliare polarizačné:-) Fotochromatické sú super keď štartujem za svetla s dojazdom za šera, resp. keď mením počas trasy les a otvorené priestranstvo. Netreba vláčiť aj tmavé aj svetlé a otravne ich meniť. Iné je štartovať za šera a končiť v tme. Vtedy určite číre, lebo fotochromy zostávajú aj v najčírejšom mode jemne zatmavené. Pár krát som si ich omylom zobral na nočný výjazd ulicami, a nejako mi nešlo do hlavy, či mesto šetrí na osvetlení nižšou intenzitou svetla, alebo len nechce rušiť zlodejov pri práci.

Polarizačné by mali “žehliť nerovnosti“ aj na priamom slnku, zrovnať rozdiel medzi svetlom a tieňom. Zažil som ich zatiaľ len mimo bajku, za volantom, a dodávajú pocit bezpečia aj pri zapadajúcom slnku. V lese, kde medzi konáre a listy presvitá slnko musia byť na nezaplatenie. Môj plán je zadovážiť si čoskoro fotochromaticko-polarizačný hybrid.

Zahmlievanie, ďalšia slabina mnohých okuliarov. Sú na to rôzne spreje a povrchové úpravy, ale z mojich skúsenosti je to ako so sekundovým lepidlom – spoje zostanú pevné presne jednu sekundu….

Veľmi dôležitou vlastnosťou pre mňa ako ultrapotivca je odvod potu. Niektoré modely majú na vnútornej hornej časti rámu obyčajný odvodový kanálik z gumy, čo je podľa mňa vynález rovnajúci sa vynálezu kolesa. A ak ani to nestíha, je dobre mať sklá odolné voči poškriabaniu. Keď si ich už musím aspoň pri výšľapoch v lese odložiť do vrecka, v ktorom sa úplne náhodou nachádzajú kľúče:-) Odolný rám je tiež samozrejmosťou, mával som kadejaké plastové okuliare, ktoré vydržali tak 4-5 jázd. Ono sa to nezdá, ale musia odolať aj tlakom od remienkov z prilby, v zime sa dávajú pod šatku / kuklu / čelenku, občas okrem kľúčov vo vrecku švihne cez ne konár, ak sa trailuje v húštinách. Istotne má na rám a jeho pevnosť vplyv aj striedanie teplôt z -20 do + 40, vlastnosti materiálu sa v takých extrémoch menia. Pot a jeho agresia tiež nemajú blahodarne účinky na materiál.

Vyššie uvedené vlastnosti  a omnoho viac, očakávam od kvalitných okuliarov. Že prežijú aspoň jednu sezónu, t.j. u mňa ako prašteného hobbíka takých 500 hodín na bajkoch od januára do decembra:-)